Trianonská mierová zmluva

Podpisovanie zmluvy 4. júna 1920

Palác Veľký Trianon vo Versailles

Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve

Následky trianonskej zmluvy. Počty obyvateľov a národnostné zloženie sú zo sčítania 1910, ktoré bolo ovplyvnené silnou maďarizačnou politikou v Uhorsku.

Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola mierová dohoda podpísaná 4. júna 1920 a nadobudla platnosť 26. júla 1921. Ukončila vojnový stav medzi Maďarskom a väčšinou spojeneckých mocností, ktorý sa začal ako súčasť prvej svetovej vojny od roku 1914. Zmluva bola podpísaná v paláci Grande Trianon vo Versailles a bola jednou z viacerých dohôd pripravených na Parížskej mierovej konferencii. Zmluva zaväzovala zmluvné strany uznať nové medzinárodné hranice medzi Maďarskom a jeho susedmi: Československom, Rumunskom, Juhoslávie a Rakúskom. Trianonská zmluva zároveň ukladala Maďarsku povinnosť platiť reparácie a obmedzovala jeho ozbrojené sily. Zároveň však poskytovala Maďarsku obchodné výhody (s Rakúskom a Československom), záväzky na dodávky uhlia (z Československa a Poľska), poskytovala právnu ochranu jeho majetku a občanov v zahraničí. Väčšinu ustanovení Trianonskej zmluvy zmluvné strany do konca medzivojnového obdobia upravili alebo sa stali neaktuálnymi. Parížskou mierovou zmluvou z roku 1947 však boli obnovené tzv. trianonské hranice Maďarska.

Pozadie

Prvá svetová vojna, ktorá bola ukončená prímerím, ktoré nadobudlo účinnosť 11. novembra 1918, si v rokoch 1914 a 1918 vyžiadala životy cez 9,5 milióna vojakov, približne 10 milión civilistov a ďalšie státisíce mužov bolo v bojoch doživotne zmrzačených. Ukončením prvej svetovej vojny došlo predovšetkým v Európe, ale tiež v Ázii, Afrike, ale aj v ďalších svetových oblastiach, k drastickým politickým, kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší priebeh 20. storočia. Vznikli viaceré nové štáty a iné štáty zanikli. 28. júna 1919 bola podpísaná Versaillská mierová zmluva, čím prišlo k faktickému vytvoreniu Spoločnosti národov.

Parížska mierová konferencia

V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.

Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížske predmestské zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).

Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles, Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.

Postavenie Maďarska

Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala. Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala, koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč, ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).

Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli, a po použití ho zahodil.

O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava bola na desať minút zastavená a obchody zatvorené.

Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).

Vznik ČSR a hranice s Maďarskom

Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Edvardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie. Samostatné Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.

Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky.

Obsadenie územia Slovenska a Rusinska

3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holíč, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený za republiku a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený za jej prezidenta.

Začiatkom novembra vstúpili na západné Slovensko prvé československé jednotky, ktoré však boli rýchlo vytlačené maďarskou armádou a žandárstvom. Na základe rozkazu Dohody z 3. decembra 1918 maďarská vláda súhlasila so stiahnutím svojich vojsk zo Slovenska a 6. decembra 1918 maďarský minister vojny Bartha podpísal dohodu s československým vyslancom v Budapešti Milanom Hodžom. Dohoda opisovala demarkačnú líniu medzi československými a maďarskými vojskami a znamenala obsadenie severozápadného Slovenska československými jednotkami. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.

Koncom decembra 1919 Budapešť dostala a prijala novu nótu od Ententy, ktorá obsahovala príkaz na zmenu demarkačnú líniu v prospech Československa. Táto nóta povolila československú okupáciu v januári 1919 Bratislavy, Lučenca, Komárna, Lučenca a Košíc. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presunula od 4. februára 1919 do Bratislavy (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska).

S cieľom rozšíriť svoje okupačné zóny v Maďarsku Rumunsko a Československo v apríli 1919 presunuli svoje armády ďalej do Maďarska, čo vyvolalo nové nepriateľstvo medzi týmito tromi krajinami. Koncom apríla a začiatkom mája sa československé jednotky niekoľkokrát pokúsili obsadiť uhoľné mesto Salgótarján a prenikli do Miškolca. V polovici mája 1919 začala maďarská Červená armáda úspešnú protiofenzívu, ktorá pokračovala na východné Slovensko. Budapešť zastavila ofenzívu po ultimáte Spojencov z 12. júna 1919, ktoré obsahovalo opis novej demarkačnej línie medzi Maďarskom a Československom. Táto línia ponechala Podkarpatskú Rus pod československou okupáciou, ale Salgótarján a Miškolc ponechala vo vnútri Maďarska. Spojenci tiež prisľúbili, že táto demarkačná línia sa stane základom budúcich politických hraníc medzi Maďarskom a Československom. Budapešť ultimátum prijala a začala sťahovať svoje jednotky. Skôr ako však československé vojská postúpili, maďarskí komunistickí agenti vyhlásili v Prešove nezávislú Slovenskú republiku rád. Aj tento štátny útvar však zanikol po úplnom ústupe Červenej armády na konca júla. Dňa 26. júla 1919 bolo medzi Maďarskom a Československom podpísané prímerie.[1]

V júli však Rumynsko ignorovalo rozkaz Dohody o zastavení bojov a pokračovalo v ofenzíve proti Maďarsku.  Začiatkom augusta 1919 vstúpila rumunská armáda do Budapešti a v Maďarsku bola nastolená nová prorumunská vláda. To znamenalo koniec nepriateľstva medzi Maďarmi a Rumunmi. Po páde komunistickej vlády v Budapešti však československé vojská prekročili demarkačnú líniu od 12. júna 1919 a obsadili niektoré strategické body vrátane Salgótarjánu a Petržalky.

V novembri 1919 však spojenci nariadili Čechoslovakom evakuovať Salgótarján a prinútili Rumunov opustiť Budapešť. Nový kabinet v Budapešti bol pozvaný na mierovú konferenciu do Paríža. V januári 1920 dostala Budapešť spojenecký návrh mierovej zmluvy. Zmluva stanovovala legalizáciu demarkačnej línie z 12. júna 1919 ako novej hranice a zaručovala ukončenie blokády a obnovenie voľného obchodu medzi bývalými habsburskými krajinami a dovoz uhlia do Maďarska. Vláda v Budapešti a maďarský parlament (otvorený vo februári 1920) prijali mierové podmienky. Hoci obnovenie mieru a obchodu privítali, stále formálne protestovali proti odstúpeniu svojich bývalých území bez plebiscitu.

Obsah zmluvy : Dôsledky pre Maďarsko

Podľa Trianonskej zmluvy sa Maďarsko muselo vzdať suverenity nad 70 % území, ktoré patrili pod jeho vládu pred rokom 1914. Ako dôsledok v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. Zmluva ustanovila hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou:

Československá republika ziskala Slovensko (tzv. Horné Uhorsko), Podkarpatská Rus;

Rumunské kráľovstvo ziskalo - Sedmohradsko, Banát, Východné Krížansko;

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Kráľovstvo SHS - ziskalo Chorvátsko-Slavónsko, Vojvodina, Banát, južná Baranja;

Rakúsko ziskala Burgenland;

Poľsko (nesusedí s rímsko-nemeckým Uhorskom) ziskalo časť Spiša a Oravy;

Hlavný uhorský prístav Fiume (Rijeka) sa mal stať slobodným mestom, ale v roku 1924 ho anektovalo Taliansko.

V praxi však budapeštianska vláda od konca roka 1918 - polovice roka 1919 väčšinu týchto území nekontrolovala. Jediným regiónom, ktorý musela Budapešť po podpísaní mierovej zmluvy skutočne odstúpiť, bolo Burgenlandsko v prospech Rakúska (koncom roka 1921). Na druhej strane implementácia zmluvy umožnila Budapešti zväčšiť územia pod jej kontrolou. Po prvé, Budapešť profitovala zo stiahnutia rumunskej armády z ľavého brehu rieky Tisa (krátko pred podpísaním mierovej zmluvy) a po druhé, v auguste 1921 znovu získala banské oblasti mesta Pécs (po tom, ako ich po nadobudnutí platnosti zmluvy opustili srbské vojská).

Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.

Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín. Nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.

Obsah zmluvy a maďarsko-československé vzťahy

Maďarsko uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska a zvrchovanosť na území bývalého severného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus) a zaviazalo sa zaplatiť československé vojnové reparácie.

Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby (avšak napokon ich postavilo). Maďarsko bolo zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.

Československo sa zaviazalo dodávať do Maďarska čierne a hnedé uhlie v "dostatočnom množstve"; Maďarsko, Československo a Rakúsko získali právo voľného obchodu na 5 rokov a znížené clá na 15 rokov po nadobudnutí platnosti mierovej zmluvy.

Československo sa zaviazalo rešpektovať kultúrne práva maďarskej menšiny a vlastnícke práva maďarských občanov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Česko-slovensko - maďarská delimitačná komisia (rozhraničovacia komisia)

Komisia bola zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko-Slovenska (Ing. Václav Roubík) a jedného zástupcu Maďarska (poľný podmaršál Tánczos). Jej úlohou bolo najmä stanovenie podrobného priebehu hraničnej čiary v teréne v intenciách generálneho určenia podľa trianonskej zmluvy, vytýčenie a vyznačenie štátnej hranice v teréne a vyhotovenie hraničného dokumentárneho diela, ktoré podrobne a jednoznačne znázorňuje a popisuje priebeh hraničnej čiary. Trianonská zmluva tak stanovila aj priebeh česko-slovensko - maďarskej štátnej hranice, všeobecne opísanej v článku 27, ods. 4, z východu od rumunsko-maďarskej hranice smerom na západ k rakúsko-maďarskej hranici. Trianonská mierová zmluva mala mať deklaratórny význam aj preto, že hranice (okrem menších výnimiek) stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie 12. júna 1919 podľa demarkačnej línie ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Úlohou komisie bolo presne zakresliť a vytýčiť hranice a preto popri hlavných komisároch pôsobili aj ďalší vládni alebo technickí experti (geodeti, topografi, kartografi a pod.). V česko-slovenskej delegácii pod vedením komisára rozhraničovacej komisie Ing. Václava Roubíka pôsobili najmä:

- ministerský rada Ing. Vojtech Kovařík,

- ministerský rada Ing. Evžen Durych,

- pre záležitosti a otázky týkajúce sa Slovenska p. Fedor Houdek.

Mapa Slovenska so zmenami hraníc na juhu a východe krajny počas rokov 1939 - 1945

Ďalšia revízia hraníc

V medzivojnovom období bola hranica vzájomne rešpektovaná. Maďarsko získalo Prvou viedenskou arbitrážou (1938) späť časť území bývalého Uhorska najmä od Česko-Slovenska. Od 2. novembra 1938 získalo časť južného Slovenska (takmer štvrtinu svojho vtedajšieho územia) a južnú časť Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa rozširovalo aj počas druhej svetovej vojny na základe Mníchovskej dohody (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že vyššie spomenuté zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).

Česko-slovensko - maďarská hranica sa potom vrátila k predvojnovému priebehu s výnimkou územia Podkarpatskej Rusi, ktorá ako Zakarpatská Ukrajina bola pričlenená k Sovietskemu Zväzu. Česko-Slovensko získalo od Maďarska tri obce v bratislavskom predmostí – Jarovce, Rusovce a Čunovo. V päťdesiatych rokoch boli riešené drobnejšie zmeny hranice vo viacerých lokalitách, najmä z dôvodu uľahčenia režimu v prihraničných oblastiach. Tieto zmeny už boli vzájomne územne vyrovnané. Rozsiahlejšie zmeny hranice boli riešené až po vzniku Slovenskej republiky, konkrétne zmeny hranice v roku 1998 po vodohospodárskych úpravách na hraničných riekach Ipeľ, Slaná a Roňava.

Trianon a maďarsko-slovenské vzťahy

Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Ťažko niesla najmä definitívnu stratu území v Sedmohradsku a na Slovensku (Felvidék).

Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Pretože sa vždy spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Na Slovensku sa oslavoval vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.

Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.

Iné projekty

Wikizdroje

Commons

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Trianonská mierová zmluva (v češtine)
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trianonská mierová zmluva

Externé odkazy

• The World War I Document Archive (v angličtine)
• PhDr. Marián Hronský, CSc.: TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA Archivované 2020-06-04 na Wayback Machine
• Pred 90 rokmi Slovensko stratilo hornú Oravu a severný Spiš Archivované 2014-03-18 na Wayback Machine
• kniha z roku 1929 : Slovensko proti revizii Trianonskej smluvy. Bratislava: Slov. odb. čsl. nár. rady, 1929. 252 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB